MARIA-TERÉZIA ZAMOYSKA 1894-1953

Maria-Terézia Zamoyska, ktorú nikto nevolal inak ako Tereza, sa narodila 29. novembra 1894 vo Varšave ako šieste dieťa milujúcich rodičov Karolíny a Andreja Zamoyskich- vlastníkov panstva Ľubovňa a Ružbachy. Na rozdiel od jej starších súrodencov to bolo zdravé a bacuľaté dieťa. Vyrastala nielen na panstve Ľubovňa, ktoré bolo ich hlavným sídlom, ale aj v Poľsku a vo Francúzsku. Dostalo sa jej prísnej a silne katolíckej výchovy.

Ich pokojné nažívanie narušila prvá svetová vojna. Boli to krušné časy pre všetkých. Rodičia sa snažili chrániť svoje deti a politicky sa neangažovali. Lenže deti mali na to iný názor. A tak sa sestry Zamoyské prihlásili pomáhať do nemocničného vlaku Maltézskeho kríža. Bol to vlak založený talianskym rádom Maltézskeho kríža, ktorý prevážal ranených z frontu a počas transportu im poskytoval prvú pomoc. Bola to nebezpečná práca, lebo boli veľmi často blízko najväčších bojov. Po skončení prvej svetovej vojny boli sestry Zamoyské dekorované vyznamenaním Maltézskeho kríža za odvahu.

Maria-Terézia bola veľmi skromná a zbožná dievčina. Preto nebolo veľkým prekvapením, keď sa rozhodla zasvätiť svoj život Pánovi. V roku 1936 sa z nej stala rehoľná sestra v ráde Varšavských kanoničiek. Tento rád  bol založený pre dievčatá z aristokratických rodín a jedna z jeho regulí (pozn. zásad) obsahovala, že rehoľné sestry mohli kedykoľvek z rádu odísť, ak bol z politických alebo iných dôvodov za ne rozhodnutý sobáš. Tak to bolo aj v prípade  grófky Terezy. 26. januára 1938 sa vydala za grófa Juraja Jezierskeho. Osud ale ich manželstvu neprial. V druhej svetovej vojne, necelé dva roky po ich svadbe, bol Juraj Jezierski zajatý a odvlečený ruským vojskom.

Pre Terezu Jeziersku nastali naozaj veľmi ťažké a krušné chvíle. Musela sa s mamou, ktorú mala v opatere,  presťahovať z Rusmi obsadeného Joanowa do bezpečnejšej Varšavy. I napriek obrovskému majetku, ktorý rodina Jezierska vlastnila. Ich panstvo Joanow, na území dnešnej Ukrajiny pri meste Lutsk, bolo rozsiahle. Len lesy mali rozlohu 9000 ha. Tereza sa musela s chorou mamou nasťahovať do skromnej izby v kláštore Varšavských kanoničiek. Vždy sa o ňu obetavo starala, a to až do jej ťažkého konca 7. apríla 1941.

Maria-Terézia počas druhej svetovej vojny i naďalej obetovala svoj život chorým a vojnou zbiedeným ľuďom. Jedného osudného augustového dňa roku 1944 ju ale na ulici zastavila nemecká hliadka a deportovala ju do pracovného tábora v Čiernej Vode v Sliezsku (na dnešnom území Českej republiky). Tu strávila na nútených prácach až do vyslobodenia desať mesiacov. Po tomto ťažkom období si veľmi priala odísť k sestre Karolíne do Francúzska. Ale túžba nájsť svojho manžela živého a zdravého bola silnejšia. Rozhodla sa preto vrátiť do Poľska a hľadať ho. Bohužiaľ sa jej prianie nikdy nesplnilo. Pátrala po ňom na všetkých možných miestach, ale jeho stopa končí okolo roku 1943 na ruskom území.

V Poľsku žila aj jej sestra Róza. Sestry si boli vždy blízke a podobný osud ich zocelil ešte viac. (O tom Rózinom si povieme nabudúce). Spoločne sa rozhodli odísť za svojím milovaným bratom Jánom do Československa. Do Vyšných Ružbách prišli pravdepodobne koncom novembra 1945. Chceli tu v rodnom kraji trochu pobudnúť, oddýchnuť si a pookriať. Tešili sa, že  vojna skončila a že začne nový život. Síce s hlbokými ranami, ale nový a v mieri.

Tu sa osud s nimi ešte poslednýkrát kruto zahral. Na rozdiel od brata Jána a jeho rodiny, ktorým sa podarilo v poslednej chvíli ujsť, nesmeli Tereza Jezierska a ani jej sestra z Československa vycestovať. Maria-Terézia bola  prinútená bez akýchkoľvek príjmov ostať vo Vyšných Ružbachoch až do svojej smrti tesne pred Novým rokom 1954. Ale o tom, ako aj o spoločnom živote sestier v našej obci vám porozprávam v inom vydaní nášho obľúbeného časopisu.

Autor: Katarína Chapuis rod. Šutorová 

Pozn. Ak sa vo vašej rodine tradujú spomienky na obdobie, kedy tieto grófky žili v našej obci, napíšte mi, prosím, a na obálku pripíšte heslo  « Zamoyski ». Rada vaše podnety spracujem a uverejním. Vopred sa teším a ďakujem.