Dávna legenda
Môj otecko Stanislav Šutor mi viackrát spomínal príbehy tykajúce sa epidémií vo Vyšných Ružbachoch, ktoré mu rozprávala jeho mamka Mária Šutorová (1921-1991) a ktorej to rozprával jej starý otec Michal Hanečák, ktorý bol narodený v roku 1850…. Všetky epidémie miestny obyvatelia nazývali cholerou i napriek tomu, že po väčšine to boli epidémie moru, ktoré sa vo všeobecnosti šírili uhryznutím blchy morovej alebo manipuláciou s infikovaným zvieraťom po väčšine potkanom.. Tradovalo sa, že počas tých epidémií zomieralo toľko ľudí, že už nemal kto pochovávať a „truny“ sa nestíhali vyrábať. Obyvatelia si boli tak istý blížiacou sa smrťou, že už boli oblečení do nedeľňajších vecí, aby ich takto mohli priamo pochovať, keď si po ne príde smrť. Jednu z tých epidémií volali „modré povtře“ z toho dôvodu, že vraj na tele nebožtíka bolo vidieť ako keby prešiel po tele modrý plameň. Pri poslednej veľkej epidémií na konci 19. storočia vraj miestny videli „tancujúce smrtky ako prichádzajú z Lackovej“. No najzvláštnejší príbeh bol ten, ktorý opisuje takú epidémiu v našej dedinke, ktorá vraj skosila celé obyvateľstvo a prežil „len jeden parobek od Bučora“ (Do Bučora sa vravelo na gazdovstvo nachádzajúce sa oproti pomníka padlým vojakom v centre dedinky). Takto ústne podaný príbeh mi pripadal prinajmenšom prehnaný a nepravdepodobný, ale zaujal ma natoľko, že som si ho zapamätala. Pri hľadaní nových informácii pri príprave mojej novej knihy Parížska kráľovská svadba, ktorá vyjde na budúci rok pri príležitosti osláv 100. výročia Rubažskej kráľovskej svadby som v ľubovnianskom múzeu našla spísanú históriu Starej Ľubovne pánom farárom Michalom Stankom z roku 1941 a v nej zmienku, ktorá ma prekvapila. Vďaka nej záhadná vyšnoružbašská ústne podávaná legenda nadobudla nový dych a už vôbec nie je taká nepravdepodobná ako sa na počiatku zdala, ale to si už musí urobiť mienku každý z vás.
Pán farár začína svoje písanie pod názvom „Dejiny Ľubovne“ nasledovne: „Latinské porekadlo hovorí: Dejiny sú učiteľkou života! Skutočne len ten si ctí a váži svoju očinu, dedinu a vlasť, ktorý ju dokonale pozná a má aspoň kratučký pochop o tom, ako tá-ktorá obec, mesto vzniklo, aké obety donášali občania za tú-ktorú obec, kým táto založená a zriadená bola. Pravda je, že obciam, ako napr. i Stará Ľubovňa, dejiny poznať je ťažkou vecou a to preto, lebo v tej dobe, v tom čase bol zriedkavý človek, ktorý by bol vedel písať a čo i bolo niečo naznačené a popísané, to mnoho raz požiarom, ohňom a rôznymi vojnami bolo zničené.“
Na strane 25 sa doslovne píše, že: „V roku 1771 vypukla v Starej Ľubovni strašná epidémia pestis čo v preklade znamená epidémia moru. Stará Ľubovňa skoro úplne vymrela natoľko, že za 5 rokov sa tu narodili len 3 deti. Epidémia zúrila tak, že staroľubovniansky kaplán Jozef Pauli, ktorý vyšiel k nemocným z domu zdravý, na ceste padol a zaraz ostal mŕtvy. Ľubovňa a okolie boli natoľko zničené, že „Generosi Hungari“ v preklade šľachetní Maďari a „Venerosi Poloni“ ctihodní Poliaci na žiadosť poľského kráľa sa tu usadili a obdržali rôzne privilégia zemianstva a títo začali prestavovať Ľubovňu, lebo predtým tam stáli len prízemne budovy, jeden poschodový dom a obecný hostinec. “ Pre zaujímavosť dodáva, že prízemne domy mali povaly, ktoré medzi sebou komunikovali tak, že sa mohol človek ľahko prechádzať po povalách všetkých domov. A na základe tejto zvláštnosti vysvetľuje ľubovniansku povesť o Kašperkovi, lebo je pravdepodobné, že sa niekto prezlečený zabával na strachu blížneho.
Na doplnenie článku som si vyhľadala informácie o pandémii moru, ktorá pôvodne vypukla v roku 1770 v Rusku a rozšírila sa až k nám. Našla som veľmi zaujímavú štúdiu HISTORIA MEDICINAE SLOVACA VI. a prikladám úryvok z opisu morovej epidémie v Moskve v rokoch 1770-1772 od prof. Mgr. Miroslava Daniša, CSc.
« Príčinou morovej epidémie bolo šírenie sa nákazy z oblasti Ázie v dôsledku rusko-tureckej vojny. Do Moskvy priniesli morovú nákazu ranení vojaci z bojov na rusko-tureckom pohraničí a z poľsko-ukrajinských pohraničných provincií. V roku 1768 sa väčšina bojov odohrávala na území Ukrajiny a Moldavska, kde práve mor prepukol. Vďaka účinnej karanténe sa vojenské operácie nezastavili, no mor v lete 1770 prenikol do Kyjeva a presunom zranených vojakov do Moskvy sa mor rozšíril aj sem. Boli vydané prvé právne dokumenty, ktoré nariaďovali zastaviť šíriace sa nebezpečenstvo, kde sa uvádzalo, okrem iného, že mor sa šíri z poľských provincií a Turecka. Polícia likvidovala zamorené oblečenie spálením, strážila morom napadnuté objekty, aby boli izolovaní chorí, aj tí, ktorí prišli do styku s chorými od ostatných obyvateľov, morom napadnuté miesta zadymovali špeciálne pripravenými zmesami bylín a síry, pochovávali mŕtvych na určených morových cintorínoch mimo mesta, obyvateľov, podozrivých z nakazenia sa morom prevážali do karanténnych domov. Ľudí, ktorí prišli do styku s nakazenými, ale nejavili známky ochorenia, umiestňovali do špeciálnych liečebných zariadení. Množstvo prísnych nariadení, ktoré obmedzovali voľný pohyb a nariaďovali dodržiavanie hygienických opatrení boli však zo strany obyvateľstva často nerešpektované, lebo obmedzovali nielen každodenný život, ale aj obchodný styk. Obchody, trhoviská a verejné kúpele, divadlá a krčmy boli uzavreté a napríklad všetky transakcie sa vykonávali cez ochranné bariéry, cez ktoré sa komunikácia vykonávala za prísnych dezinfekčných opatrení. Napríklad peniaze (mince) pri platbách sa museli namáčať do rôznych roztokov, väčšinou do octu a liehu. I napriek prísnym opatreniam nárast úmrtí dramaticky rástol. Najvyššia úmrtnosť sa prejavila koncom augusta roku 1771, keď v Moskve denne umieralo viac ako 500 ľudí a uvedené čísla mohli byť aj vyššie, lebo ľudia často úmrtia zatajovali, keďže sa obávali likvidácie svojho majetku a karantény niekoľko týždňov (väčšinou až šesť týždňov) v izolácii na to vyčlenených budovách, kde hoci mali mestom garantované zabezpečenie stravy a hygieny, väčšinou prichádzali v svojich domoch o všetok hmotný majetok a mnohé zo stavieb, ktoré boli extrémne postihnuté morom boli spaľované. Predaj bol povolený len cez zamrežované okná a dvere. V čase najväčšieho rozmachu epidémie, keď už polícia nebola schopná zabezpečovať všetky svoje povinnosti, boli na niektoré činnosti poverovaní aj mešťania za istú úplatu a najnebezpečnejšie práce odpratávania a pochovávania mŕtvych boli zverované trestancom a väzňom s prísľubom následnej amnestie a odpustenia trestu. Na odvoz a pochovávanie mŕtvych sa spočiatku využívali aj miestni povozníci, no keď sa zistilo, že vďaka ich neprofesionálnemu prístupu pri narábaní s mŕtvymi telami sa choroba ešte viac roznáša, mohli uvedené práce vykonávať len policajné služby a ľudia na túto činnosť vyškolení. Morová epidémia začala v Moskve ustupovať až koncom októbra 1771, keď sa počet chorých a mŕtvych začal znižovať. Po znížení úmrtí sa začalo s intenzívnou očistou mesta, ktorá sa uskutočňovala najmä zadymovaním špeciálnymi zmesami a dezinfekciou vápnom, octovými a liehovými roztokmi. V roku 1772 počet úmrtí na mor klesol celkovo na 3592 ľudí. Hoci bol dňa 5. novembra 1772 vydaný výnos Kataríny II. o tom, že v Moskve bola epidémia definitívne zlikvidovaná, Komisia na boj s morom bola rozpustená až v roku 1775. Celkovo sa počet obetí morovej epidémie v Moskve odhaduje na takmer 60 tisíc, čo znamená, že zomrela skoro polovica obyvateľstva Moskvy…. »
Na záver už len dodám, že nevieme, kde sa vo Vyšných Ružbachoch počas epidémie z roku 1771 pochovávali obete, ale je pravdepodobné, že sa pri tejto príležitosti založil terajší cintorín. Nasvedčujú tomu viaceré fakty. Bolo bežne pochovávať pri miestnom kostole (cintorín v obci bol o veľkosti pozemku okolo kostola a na mieste terajšej materskej škôlky. Pri kostole sa nehĺbili hlboké hroby, lebo ako mi očitý svedok povedal, pri stavaní misijného kríža v 70. rokoch 20. storočia, počas hĺbenia základov sa v hĺbke 20-30 cm našli pozostatky kostí). V druhej polovici 18. storočia, cisár a kráľ Jozef II vydal nariadenie, ktoré zakazovalo pochovávanie v blízkosti obydlí. Taktiež sa koncom 18. storočia staval terajší kostol, ktorý bol vysvätený v roku 1791, takže je nepravdepodobné, že sa pochovávalo na mieste staveniska kostola. No a vzhľadom na vážnosť epidémie je viac ako možné, že sa obete pochovávali mimo chotára obce, aby sa predišlo jej rozširovaniu. Z rozprávania očitého svedka ešte vieme, že pri hĺbení niektorých hrobov nachádzajúcich sa pri hlavnom kamennom kríži na miestnom cintoríne sa v určitej hĺbke nachádzajú vrstvy vápna a piesku, ktoré slúžili počas epidémií na dezinfekciu.
Spracovala: Katarína Chapuis Šutorová
Zdroj: www.fmed.uniba.sk
