AKCIA „K“ – Barbarská noc

Akcia K, známa tiež pod menom barbarská noc, sa odohrala v noci z 13. na 14. apríla 1950.  Po celom Slovensku bolo prepadnutých 56 kláštorov a rehoľných domov. Kláštor v meste Podolínec sa tiež zmenil na koncentračný tábor pre viac ako 700 privlečených rehoľníkov z celého Slovenska. Veriaci z okolitých dedín, prišli brániť svojich kňazov, pričom strážcovia komunistickej totality streľbou zranili niekoľko osôb.

Bolo teplé utorkové ráno- 14. Apríla 1950. Vojtech od Kopča, ako ho všetci v obci volali, šiel do kostola na rannú svätú omšu ako zvyčajne. Cestou stretol vojakov, stáli na križovatke, boli ozbrojení. Vojtovi to nedalo a spýtal sa: “Čo tu robíte, máte cvičenie?“, vojaci len odvetili: “Tu nás zložili a čakáme na rozkazy“. Po svätej omši Vojtech už na ceste domov vojakov nestretol. Keď sa vrátil domov, prezliekol sa a šiel pracovať na pole. Všade  bol zvláštny nepokoj. Ľudia pracujúci na svojich roliach chodili jeden ku druhému, a vraveli len o jednom, že berú kňazov do pracovných táborov. Odchádzali domov. „Dáme si zničiť vieru?“, pýtali sa navzájom. V izbe u Potankovcov sa stretli bratia Viktor, Ľudvik, Vojtech, p.  Šutor, p. Dudžík (Pozn. bolo tam viac ľudí, na nahrávke sa však ostatné mená nespomínajú). Vojtech chcel zvoniť na poplach, aby všetci ľudia vedeli o tejto strašnej udalosti. Nikto z nich však nemal kľúče od zvonice. Chceli vyburcovať všetky okolité dediny, aby si uchránili svojich kňazov. Už bolo pred obedom.

Alojz Grech a Ľudovít Hanečák boli v tom čase 14 roční  chlapci. Len tak sa túlali po dedine. Stretli tetu Hanečákovú od Švieca: „Utekajte rýchlo zvoniť na pooplach. Kňazov nám berú.“ Zvonica bola zamknutá, oni sa však vedeli dostať do zvonice. Chodili pomáhať kostolníkovi natáčať hodiny a keď nemal kľúče dostal sa do zvonice cez jednu uvoľnenú dosku, o ktorej vedel len málokto. Keď sa dostali do vnútra chytili srdce zvonu a začali zvoniť na jednu stranu, na poplach. Keď prestali zvoniť utekali rýchlo preč a od strachu sa išli schovať. „Všade boli vojaci, pri kostole bol guľomet,“ so slzami v očiach spomína Ľudovít Hanečák.

Skupinka okolo Vojtecha od Kupči sa rozhodla, že pôjde do Podolínca, Zapriahli kone, nasadli na voz a vydali sa na cestu. Lackoviania už boli na ceste. Dorazili najprv do Nižných Ružbách. Prišli tam varovať p. duchovného Daniela, ten ich ubezpečoval, že je všetko v poriadku, o ničom nevedel, nikto ho nebral,  nevidel žiadnych vojakov. Vojtka to neodradilo, pokračoval ďalej v ceste. Stretol regrútov, ktorí mu naskočili na voz. Varoval ich, že ide na manifestáciu do Podolínca, všetci chceli vedieť, prečo zatvárajú kňazov. Nechceli bojovať. Keď sa blížili k Podolíncu, začuli streľbu. Keď policajti zbadali voz z Vojtechom a ostatnými, začali na nich kričať: “Utekajte preč z tadiaľ, tu nemáte čo robiť. Strieľajú do ľudí, všetci utiekli preč“. Pri kláštore už nikto nebol, niektorí ľudia sledovali celú situáciu z okien. Jeden Lackovian, p. Selep bol postrelení. Keď sa Vojtech vrátil domov, jeho bratia sa rozpŕchli na polia, bolo obdobie sadenia. Hneď na druhý deň ráno prišli do obce autobusy, osobné autá plné vojakov. Obsadili celú dedinu, nikto nemohol vyjsť na ulicu, všetkých zastrašovali. Milícia prišla aj ku Potankovcom, hľadali Vojtkových bratov, nikoho však doma nenašli. Vrátili sa o polnoci, začali biť všetkých deti, manželky. Bratia sa išli dobrovoľne priznať, Vojtech ostal doma, bol chorý.  Na ďalší deň prišla milícia aj za Vojtechom, udali ho, obliekol sa, sadol do ich auta a odviezli ho do Podolínca. Pri kláštore bol pristavený autobus, išiel do Prešova. Bolo tam už veľa ľudí z Nižných a Vyšných Ružbách, Lackovej. V Prešove na vypočúvaní všetkých strašili, že ak budú brániť kňazov, tak ich zabijú. Počas vyšetrovania zobral Vojtka dozorca do jednej izby, kde ho bil pelendrekom, ťahal ho za vlasy po celej izbe: „Sviňa, budeš tu hniť 20 rokov. Zdochneš tu.“ Vojtech sa modlil, to mu pomáhalo najviac. Po 8 dňoch hladovky Vojtech strácal hlas, nemohol sa už modliť. Hladovku držal 11 dní. Bolo mu smutno za svojimi deťmi. Upokojoval sa myšlienkou, že Pán Boh sa o nich postará: „Keď ja sa budem starať o deti a Pán Boh nie, to je málo. Ak sa ja nebudem starať o svoje deti a Pán Boh áno, tak to je všetko.“ Po neustálej bitke a hladovke ho po týchto vetách prepustili: „Soľ je pre ľudí veľmi užitočná. Bez soli jedlo nemá chuť, bez soli sa nedá konzervovať. Duševná soľ je náboženstvo, viera. Bez viery, bez náboženstva bude ľudstvo zlé.“ Po hladovke mu žalúdok neprimal jedlo, celý týždeň zvracal, oslabol, ani po roku sa mu žalúdok nevyliečil.

Po 14. apríli sa občania tajne schádzali v kostole na svätých omšiach, ktoré v tom čase slúžil p. farár Jozef Daniel (Pozn. Vo farnosti Nižné Ružbachy pôsobil kňaz Jozef Daniel v rokoch 1938- 1966, je pochovaný na starom cintoríne v obci Nižné Ružbachy).

„V kostole bolo viac ľudí ako dnes. Na pravej, chlapčenskej strane a na ľavej, dievčenskej strane bolo plno detí, lavičky boli plné ľudí,“ spomínajú Alojz a Marta Grechoví. Taktiež spomínajú na jednu pacientku, ktorá bola na liečení vo Vyšných Ružbachoch, takto spievala: „Matka zachráň nás, nastal smutný čas. Zahynieme všetci keď neujmeš sa nás“.

Koncentračný tábor v Podolínci sa náhle skončil koncom novembra 1951. V rokoch 1952 – 1962 boli v kláštore sústredené rehoľné sestry. Potom slúžil kláštor pre štátne školy. Najprv to bolo učilište a neskôr osobitná internátna škola.

Je veľa svedectiev, veľa ľudí, ktorých táto barbarská noc ovplyvnila. Žiaľ do tohto článku sa mi nezmestilo viac mien, viac príbehov. Všetka česť všetkým, ktorí sa na týchto protestoch zúčastnili. Tí, ktorí sa nebáli prísť do mesta Podolínec a postaviť sa vtedajšej dobe sú pre mňa hrdinovia. Zamyseli ste sa nad tým, ako by ste sa zachovali vy v takej situácii?

V prípade, ak máte ďalšie informácie o ľuďoch o príbehoch, ktoré sa týkajú týchto krutých udalostiach, dajte o nich vedieť.

 

Zdroj:

Nahrávka Vojtecha Potanku (archív Ing. Mária Fečíková)

Rozhovor s Ľudvikom Hanečákom, Alojzom Grechom, Martou Grechovou,

www.kultura-fb.sk/new/old/stare/dejiny-21a.htm

http://www.podolinec.eu/historia-klastora-piaristov/

 

Foto:

Archív Anna Krutková, Marcela Martinková                                                               

Pesnička:

Hej Slováci, ešte naša

obrankyňa žije.

Ešte srdce Matky Božej

za náš národ bije.

bude žiť na veky.

Žehnaj ľudu Slovensku,

maj s ním zľutovanie.

Žije naša svätá Matka,

Srdcia naše bijú láskou,

Mária za Tebou.

Venujeme Tebe národ,

celú zem i seba.

Ó Mária, prijmy naše

vrúcne holdovanie.

Žehnej ľudu Slovenskému,

Maj s ním zľutovanie.