História stratená v čase

Za prvý prameň o našej obci, môžeme považovať aj nález sekáčovitého nástroja z hnedého rádiolaritu, ktorý sa datuje do obdobia paleolitu. Objavili ho archeológovia v mieste, kde sú v travertínových profiloch viditeľné tri 2-3 cm hrubé vrstvy popola, ležiace nad sebou v hĺbke asi šesť metrov. Popol pochádza z ohnísk vtedajšieho osídlenia ľuďmi, ktorí boli pravdepodobne predstaviteľmi Homo erectus. Zrejme, už vtedy boli veľkým lákadlom teplé pramene.

Naše územie, bolo už dávno známe chovom teplokrvných koní. Ich pôvod smeruje až ku divokému Tarpanovi, ktorý podľa dôkazov z náleziska vo Vyšných Ružbachoch, žil aj na území našej obce. Kostrové pozostatky a odtlačky kopýt pochádzajú zo staršieho pleistocénu, z obdobia, ktoré sa datuje asi 700 tisíc až 245 tisíc rokov pred Kristom.

Avšak naše dejiny sa začali vyvíjať až neskôr…

Kto bol šoltýs Henrich

V roku 1287 nachádzame prvý písomný historický prameň. Toto obdobie, v tejto časti Spiša, sa vyznačovalo nepokojom. V roku 1241, po tatárskom vpáde, osídlili územie Spiša dva rody, a to Berzeviciovci a Görgeyovci. Poliaci si taktiež nárokovali dané územie. Od roku 1235 až do 14. storočia pretrvával konflikt o desiatky v Podolínci a jeho okolím medzi ostrihomským arcibiskupom a krakovským biskupom. Povstanie zámockého župana grófa Rolanda na Spiši, nepriamo spôsobilo aj založenie našej obce. Roland dômyselne použil anarchiu, ktorá nevyhnutne nastala v Uhorsku po smrti kráľa Štefana V., keď na jeho trón nastúpil len 9-ročný chlapec Ladislav. Mladému kráľovi pomohli spišskí šľachtici a jeho teta, krakovská a sandomierska vojvodkyňa Kunigunda, dcéra uhorského kráľa Bela IV., manželka vojvodu, kniežaťa Boleslava Hanblivého, ktorá na potlačenie vzbury vpadla na Spiš so svojimi vojskami.

V januári 1285 vpadli pod vedením chánov Nogaja a Telebuga na severný Spiš Tatári, vyplienili pritom a vypálili aj Podolínec. Na konci roka 1287 bola nútená uhorská šľachta čeliť v bitke pri Podolínci Tatárom, ktorý sa ako spojenci kráľa Ladislava IV. znova vrátili, na začiatku roka 1288 boli však porazení.

Kunigunda použila danú situáciu pre posilnenie svojho postavenia na Spiši a na základe donačnej listiny dala svojmu rytierovi, krakovskému mešťanovi – šoltýsovi Henrichovi les medzi Hniezdnym a Podolíncom, ktorého hranice boli v listine detailne popísané. Práve v roku 1287 mal dať les vyklčovať, osídliť a zabezpečiť obrábanie pôdy. Dostal tiež právo na určenie lehoty, v ktorej kolonisti nebudú musieť zaplatiť dane a po uplynutí lehoty jej budú odvádzať za rok tri hrivny čistého striebra a deväť skotov (jeden scotus = dva groše). Napriek tomu, že nebolo isté, či išlo o názov malej osady alebo potoka, sa v listine objavil práve tento názov Rushenbach. Henrichova moc rástla a začal pomaly osídľovať venované územie.

Počas Kunigundiných donácií sa dostal k majetku Nižných Ružbách, ktoré boli prvý raz listinne doložené v metácii obce Hniezdne, v roku 1286.  Severný Spiš bol z viacerých dôvodov husto osídľovaný, prichádzali tu aj saskí Nemci. V tomto období sa začalo rozmáhať tzv. šoltýstvo.

Šoltýsmi boli mešťania, respektíve tunajší občania, alebo aj cudzinci ako v prípade Podolínca a aj Nemci, ktorých vtedajší majiteľ daného územia poveril osídlením určitej časti tohto územia. Ich povinnosťou bolo zúčastniť sa na rozvoji miest, zabezpečiť rozmach remesiel a obchodu a starať sa o vzostup hospodárskeho života. Boli zastúpení v starších alebo pustých slovenských osadách, často zakladali úplne nové osady a prinášali nemecké právo. Výsady mali iba šoltýsi (dediční richtári), kolonisti boli však iba obyčajnými poddanými. Formálna zmluva medzi šoltýsmi a majiteľmi pôdy, uložila kolonistom povinnosti, ale napríklad aj výhody, o ktoré boli ochudobnení obyvatelia iných slovenských dedín, ktorí žili na základe zvykového práva.

(Nové) Vyšné Ružbachy

Zatiaľ čo na konci 13. storočia dostal Henrich donácie krakovských vojvodov, na začiatku 14. storočia sa stal donátorom sám. Svojej sestre daroval majetok Nižných Ružbách spolu so šoltýskymi výsadami v roku 1303. Výhody umožnili Nižným Ružbachom rásť a prosperovať, a preto o niekoľko rokov vznikli na majetkoch Nižných (Starých) Ružbách, na nemeckom zákupnom práve (pozn.: základnou zodpovednosťou šoltýsov na nemeckom práve bolo zabezpečiť osídlenie dediny, respektíve vyklčovať les a následne založiť novú dedinu, postarať sa o pravidelné odvádzanie poplatkov a naturálnych dávok zemepánom a taktiež vymáhať desiatky od obyvateľov) (Nové) Vyšné Ružbachy.

V listine Spišskej kapituly z roku 1329, môžeme nájsť najstarší písomný zápis o našej obci. Touto listinou šoltýs Henrich, manžel Hildegundy, sestry podolínskeho šoltýsa, predal škultéciu Nižných Ružbách, a teda v tom čase aj s územím (Nových) Vyšných Ružbách, s polovicou pivovaru, mlyna, s dvoma slobodnými lánmi a jednou kúriou inému šoltýsovi. Listina je uložená v archíve Spišského biskupstva v Spišskej kapitule.

Novému šoltýsovi pripadla jedna šestina z poplatkov obyvateľov. Následný predaj tejto škultécie v roku 1343, svedčil o tom, že obec vznikla určite na nemeckom magdeburskom práve.

V prvej verzii odpisu listiny Žigmunda z roku 1408 je zmienka o Vyšných Ružbachoch ako o majetku ľubovnianskeho hradného panstva, ktorému prislúchali aj v novovekom feudalizme.

Po vytvorení Vyšných Ružbách boli Nižné Ružbachy označované ako Staré Ružbachy (Antiqua Rauschenbach, 1408). V roku 1437 nasledoval ďalší predaj škultécie.